Na preteky nechodím. Behám pre radosť..

Veta, ktorú som vyslovil za ostatný rok veľakrát. A to som vôbec netušil ako trepem do vetra. Prvé ultra preteky Prešporský Ultra Trail (PUT50) sú šťastne za mnou.

Z nuly na tisícku za desať mesiacov

Začínal som pomaly. Telocvičňa, hodiny driny a poškuľovanie po kamarátoch na Facebooku, ktorí stvárali neuveriteľné kúsky. Behali 100 km po karpatských lesoch alebo si išli len tak pre radosť zabehnúť na sopku na Kanárskych ostrovoch. Fascinovalo ma to.

A tak som sa jedného dňa v júni 2014 ocitol na nočnom značkovaní preteku Štefánik Trail 140 a urobil som svojich prvých “ultra” 17 km z Bukovej na Vápennú s prevýšením 650 m+. Ďalšie 4 km z Vápennej do Sološnice som dole kopcom prisahal, že sa už nikdy na niečo také nedám nahovoriť. O necelú hodinku, o tretej nadránom som potom doma v triaške pod perinou začal kuť plány na ďalší “beh” po okolitých kopcoch…

Po roku a pol mám v nohách skoro 2.000 km a neuveriteľné zážitky v snehu, blate, daždi, za nádherného počasia, pri mori, aj vo výške 3.000 m nad morom. A najmä množstvo stretnutí s novými priateľmi, ktorí sa zrazu so mnou nerozprávajú o novom firemnom aute, cenách hypoték alebo najnovších múdrych hodinkách s vodotryskom a instantnými notifikáciami.

V mojom kalendári je zrazu veľa nových projektov, trás, výletov, behov, nočných prebehov, tréningov, intervalových behov… Len žiadne preteky. Načo preteky? Chcem si niečo dokazovať? Stačí predsa dobrý pocit z času stráveného s rodinou a priateľmi v horách…

Ale čo ak to má predsa len niečo do seba?…

Preteky z druhej strany

Atmosféru pretekov poznám ako dobrovoľník, aj ako člen doprovodného teamu. V júni 2014 som zabezpečoval občerstvovačku v Sološnici počas tretieho ročníka Štefánik Trail. Oslava narodenín v podobe celonočnej obsluhy bežcov vyvrcholila ráno darčekom v podobe Suunto Ambit 2R. Manželka trafila klinec po hlavičke a už nebolo cesty späť… Tempo, kilometre, porovnávanie, kto má väčší objem, menší pace, dlhšie trate… Veď presne toto môže nahradiť aj preteky nie? Súťaž so sebou samým. Súťaž s kamošmi. Rýchlejšie vybehnutý segment. Splnená výzva…

Ešte bližšie k ozajstnému veľkému ultra preteku som pričuchol v júni 2015, kedy som s celou rodinou sprevádzal Martina Urbaníka na jeho 120 km ceste cez Dolomity počas Lavaredo Ultra Trail. A v hĺbke nepokojnej duše sa definitívne zahniezdil čertík. Čert. To by v tom bol čert, keby som to neskúsil. Či?

Prešporský Ultra Trail 2015

Ráno o piatej mi zvoní pri posteli budík. Aj tak sa už asi pol hodinku v posteli prevaľujem a nespím. Rozmýšľam či máme doma niekde malé plastové poháre… Vstávam z postele. Kráčam do kuchyne a bezmyšlienkovito tlačím do hlavy ryžový nákyp, ktorý som si včera objednal po telefóne u mojej manželky. Výborne chutí. Vyplavený kortizol začína účinkovať naplno a ja o chvíľu behám po celom dome, budím dcéru, kontrolujem vonkajšiu teplotu vzduchu, zháňam náhradné tričko do batoha a balím večer poctivo nachystané magnéziové tabletky a energetické gély. Všetko ide podľa plánu a pár minút po šiestej už všetci sedíme v aute a mierime na štart nášho prvého ultra preteku do Domu kultúry v Dúbravke.

Známe tváre, niektoré strnulé a niektoré naopak usmiate od ucha k uchu. “Ideš stovku?”, padajú ničím nepodložené otázky. “Ale čoby, ideme s dcérou a jej kamošom päťdesiatku. Zistiť, čo to s nami urobí po dvadsiatich kilometroch…” To je totiž jediný dlhší beh, ktorý so mnou moja šesťnásťročná dcéra absolvovala asi pred dvomi mesiacmi. Ďaleko najmladšia účastníčka preteku. Bez tréningu. A v tesnom závese aj jej kamarát Richard. Vekovo aj tréningovo. Na chvíľu sa zamyslím, ako som to vlastne s týmto našim behom naozaj myslel…

Ráno pred štartom v Dome kultúry Dúbravka.

Posledné úpravy, vyzliekame teplé bundy a presúvame sa v pološere na štart pred predajňu Lidl. Rado odpočítava v megafóne posledné sekundy a zrazu bežíme. Neuveriteľné. Naozaj bežíme svoje prvé ozajstné ultra. A pred nami sa otvára nový deň a veľké dobrodružstvo.

Na trati

Snažím sa krotiť nadšenecké začiatočnícke tempo, veď nás čaká stúpanie na Devínsku Kobylu. Jesenný les je nádherný. Pod nami sa črtá inverzia a v diaľke nad Karpatami sa pomaly predierajú oblohou prvé ranné zore. Nádhera. Po chodníku doslova letíme a užívame si neskutočný pocit slobody.

Ani nevieme ako a zrazu sme v hustej hmle. Sandberg. Prvá kontrola. Zapisujeme heslo a drkoceme zubami. Všade okolo biele mlieko. Čaká nás dobré známy úzky chodníček na úpätí Devínskej Kobyly pozdĺž rieky Morava až do Devína.

Bežíme do bieleho mlieka pod Devínskou Kobylou
Bežíme do bieleho mlieka pod Devínskou Kobylou.

Kdesi v diaľke pred nami zrazu počujeme výkriky… Nadšené výkriky? O chvíľu už chápeme, o čo ide…

Hrad Devín aj rieka Morava v oblakoch hlboko pod nami
Hrad Devín aj rieka Morava v oblakoch hlboko pod nami.

Otvárajú sa pred nami nádherné výhľady a my chvíľu musíme zastať a s otvorenými ústami čumieť na to divadlo pod nami. Tak toto je to ultra… A to máme za sebou len prvých 8 km. Nechce sa mi veriť, že na tomto mieste nezastal na jednu sekundu aj Miki Kéri, ktorý sa ukrutne musel ponáhľať, lebo mal práve v tento deň pohotovostnú službu v práci…

O pár sekúnd vychádza nad Devínskou Kobylou slnko.

Východ slnka nás zastihol na deviatom kilometri
Východ slnka na deviatom kilometri.

Východ slnka však ani zďaleka neprináša to, na čo sme už hodnú chvíľu mysleli – teplo. Rýchly zbeh po asfaltovej ceste k hradu Devín do totálnej bielej hmly ma definitívne presviedča o tom, že na občerstvovačke sa nezdržíme ani o sekundu viac ako bude potrebné.

Vyvážená zdravá strava…

Na začiatku celého tohto dobrodružstva som si sám pre seba povedal, že moji mladí spolubežci síce nemajú nabehané desiatky kilometrov, ale zaručene majú dobrú hlavu (aspoň som si to myslel, že ju majú). A o ostatné sa postarám ja. Kalórie, soľ, teplota, tekutiny a vylučovanie sú teda plne v mojej kompetencii. “Rýchlo zjedzte na čo máte chuť, napite sa trocha ionťáku a idemeeee!” Stručná a jasná inštrukcia na Devíne.

S jedlom sa netreba maznať. Občerstvovačka na Devíne.
S jedlom sa netreba maznať. Občerstvovačka na Devíne.

Minútu na to sme už stúpame do ďalšieho kopca presne tam, odkiaľ sme prišli. Po niekoľkých výškových metroch sme už v slnkom zaliatom lese a definitívne vyzliekame dlhé rukávy.

Na ceste do Karlovej Vsi je kopec ďalších pretekov a milión rôznych značiek. Niekoľkokrát hľadáme tú správnu a uisťujeme seba aj niektorých zmätených spolubežcov, že ďalšia kontrola je stále pred nami. A aj je. A po nej prvý, našťastie veľmi krátky kufrík. A prvá poznámka typu “Do Slávičieho sa dá dostať aj električkou?”

V Slávičom údolí spomínam na študentské časy, keď míňame známe átriové internáty. “V tomto si býval???”, pýta sa s hrôzou v hlase moja dcéra. Ale zamýšľa sa nad tým len veľmi krátko, lebo za nami sa rýchlo približuje väčšia skupina bežcov a v nás sa po prvýkrát prebúdza inštinkt štvanej zveri. Záver Slávičieho dávame šprintom, aby sme stihli zelený semafor. Stíhame o malý chlp. Celú loveckú bandu nechávame čakať na ďalšiu zelenú a už fučíme do krátkej ale veľmi výživnej asfaltovej pomsty organizátora. Korabinského si proste treba naplno vychutnať do posledného metra… Nasledujúce 2 km do Horského Parku sú sladkou odmenou za maximálny tep v anaeróbnej zóne s príznakmi začínajúceho infarktu.

Vysmiata trojica v polovici cesty na päťhviezdičkovej občerstvovačke v Horskom Parku
Vysmiata trojica v polovici cesty na päťhviezdičkovej občerstvovačke v Horskom Parku.

Presne v polovici

Hotel Urbaník & Syn v Horskom Parku pôsobí ako balzam na dušu. Polovica preteku za nami, žiadne vážnejšie problémy, dva zalepené otlaky, slaninka omočená v soli, chlieb s masťou, teplý čajík a sladký muffin ako bonus. Krátky silený herecký úsmev do fotoaparátov a bežíme na Železnú.

Uvedomujem si, že máme zrazu akýsi ľahší krok a dobrú náladu. Polovica je magické číslo. Pripájam sa k okolobežiacemu stovkárovi a na krátkom úseku rozoberáme jeho smelé plány za Pajštúnom. Na okamih mi preblesne hlavou “Mohli sme možno skúsiť tú stovku predsa. Veď sa nám ide tak dobre…” Tak určite. Vzápätí prebiehame okolo svetovo známej (pozri Strava.com) Lanovke na Kamzík a začíname odkrajovať podstatnú časť výškových metrov k občerstvovačke na Kamzíku. Kondícia je jedna vec, motivácia druhá. Moji dvaja mladí spolubežci majú našťastie za obrovské priehrštie tej druhej…

Občerstvovačka na Kamzíku. 34. kilometer.
Občerstvovačka na Kamzíku. 34. kilometer.

Ako to určite nerobiť

Neviem, či ste niekedy počuli o IT Band syndróme. Určite mu budem venovať nejaký ďalší článok. V tejto chvíli možno len toľko, že s ním bojujem už celé štryri mesiace. Tri dni pred týmto pretekom som prišiel na to, že tými nesprávnymi zbraňami. Po superrýchlej konzultácii s fyzioterapeutom mi zostalo 1 a pol dňa na tie správne zbrane. Poctivo som cvičil do poslednej chvíle. Napriek tomu som sa rozhodol, že to nenechám na náhodu a siahol som po tom najhoršom, čo si môže zdravý športovec dopriať. Analgetikum a antiflogistikum. Chémia je sviňa, ale nenechám predsa nádejných mladých ultrabežcov v štichu kvôli blbému syndrómu…

Po krátkej prestávke na Kamzíku dopíjame Slavovi posledné kvapky Coca Coly. V polobehu ešte ku mne dopláva veta “Miki tu bol o desiatej.” Neuveriteľné. Pozerám na hodinky a začína mi v hlave vŕtať myšlienka, či by sme to predsa len nedali za tých veľmi smelo odhadovaných osem hodín… Preteky sú nádherná vec!

Vstupujeme do mne veľmi dobre známych končín Malých Karpát a začínam sa tešiť na ostatných 15 km. Len 15 km… Najprv však treba zbehnúť do Rače. Bežíme nádherným chodníkom v skupinke s ďalším stovkárom a ja mám ďalšiu dobrú chvíľku. Tentokrát už však viem, že nebude trvať do konca. A tak se nechám len unášať gravitáciou a som nesmierne šťastný, že som tu a teraz. Prvýkrát od štartu v Dúbravke sa ma začína nenápadne zmocňovať dojatie. Už začínam naplno veriť, že to naozaj dokončíme.

Ešte nie je koniec

Najväčšia kríza vás zastihne vždy vtedy, keď to najmenej čakáte. Stúpanie na Spariská po asfalte dáva poriadne zabrať. Moja dcéra má veľké bolesti svalov. A ja si zrazu s hrôzou uvedomím, že sme zabudli na Kamzíku na drahocenné magnézium. Vyťahujem rýchlo ampulku a len dúfam, že neprídu kŕče.

Svaly hovoria, že majú naozaj dosť. 40. kilometer na Spariskách.
Svaly hovoria, že majú naozaj dosť. 40. kilometer na Spariskách.

Posúvame sa ďalej do kopca na Malinský vrch po modrej. Začína sa do nás pomaly pumpovať adrenalín a endorfíny v stále väčších dávkach. Moje bežecké hodinky Suunto mi na 42. kilometri oznamujú, že majú dosť. Blbé nastavenia. Batéria vybitá a veľmi zaujímavý pocit náhlej slobody. Budem o tom ešte uvažovať. Má to niečo do seba 🙂

Začíname zrýchľovať. Ženie nás dopredu pocit, že o chvíľu budeme v cieli. Prebiehame okolo pamätníka na Malom Slavíne a vybiehame na Pánovú lúku. Je celá nádherne zaliata popoludňajším sýtožltým slnečným svetlom. Pod stromami na kopci sa suchým lístím ohadzujú deti aj dospelí. Odpočívajúci turisti nás so záujmom pozorujú. Kontrolné miesto. A zrazu prudká bolesť v žalúdku a totálna nevoľnosť. Čo sa to deje? 5 km pred cieľom?? Snažím sa do seba dostať aspoň hlt vody a vyťahujem energetickú tyčinku. Neviem čo mám robiť, ale niečo urobiť musím. A tak sa potácam ďalej do kopca a nasilu sa snažím prijať nejaké kalórie. Sily ma rýchlo opúšťajú.

Zvoní telefón. Volá moja drahá polovička: “Čože??? Do pol hodiny?? Veď my sme ešte v Marianke!” Nemám síl viesť konverzáciu a snažím sa posúvať s tyčinkou v ruke ďalej. Meter za metrom. Zastavujeme na Zbojníčke o zapisujeme posledné kontrolné heslo.

Chvíľu postávame a nevieme kadiaľ pokračovať. Stovkár bežiaci oproti sucho skonštatuje: “Zbehnete kúsok lesom na asfaltku a potom už len doľava…” Krása a zároveň záludnosť, ba priam odporná škodoradosť slovenčiny tkvie v ledabolo použitom slovíčku “len”. Veď smer je jasný! Tak čo preboha znamená to “len doľava”? Moji spolubežci to vyhodnotili ako “maximálne 200 metrov do cieľa” a rozbehli sa tentokrát naplno. Žalúdok nežalúdok musím sa rozbehnúť aj ja. Na moje počudovanie to však celkom ide. Napriek tomu, že dobre viem, čo nás ešte čaká…

Boj na život a na smrť

5 “krásnych” kilometrov po asfalte dole kopcom. Chvíľu za plného behu presviedčam tie dva rýchliky nech spomalia, že cieľ nie je “hneď za rohom”. Na okamih uveria a spomalia. Na jednu sekundu si vydýchnem. Zrazu sa však za nami ozve dupot nôh a my s hrôzou v endorfínovej hlave vyhodnocujeme situáciu jednoznačne. Jojkárska bežecká klika nás chce dostať a potupiť! Pár metrov pred cieľom! Hlavou mi na okamih preblesne neuveriteľný súboj Zacha Millera a Dakota Jonesa o štvrté miesto na tohtoročnej Transvulcanii. A zapíname raketové motory…

Do cieľa bežíme naozaj naplno. Americkým štýlom. Do poslednej sekundy pri Radovom stole. Ostatných pár minút som najšťastnejší človek na svete. Od dojatia nenápadne plačem za dreveným stĺpom. Samozrejme najmä kvôli tomu, že som hrdý otec 😉

Čas 8 hodín a 28 minút splnil všetky moje očakávania. Máme zážitok na celý život a tešíme sa všetci na ďalšie ultra preteky. Pretože beháme najmä pre radosť…

Inšpirácia dobehla len necelé dve hodiny po nás.

WP_20151024_17_21_27_Pro
Miki Kéri v cieli stovky v rekordnom čase 10 hodín 15 minút. Našťastie nikde neprasklo v tento deň vodovodné potrubie..
Zdieľajte ak sa Vám páčilo:

11 thoughts on “Na preteky nechodím. Behám pre radosť..”

  1. Miro ďakujem za komentár, veľmi si to vážim. Priznávam, že najväčšiu radosť mám naozaj z toho, že som inšpiroval moje deti. Nič dôležitejšie v tejto chvíli pre mňa neexistuje. Ideme ďalej a teším sa na ďalšie výbehy v Karpatoch aj na Tvojich obľúbených cestičkách 🙂

  2. Úžasný príbeh. Mám to šťastie a viem trochu viac o ceste, ktorú si Vilo prešiel za posledný rok. Úžasný príbeh o človeku, ktorý sa rozhodol úplne zmeniť svoj život. Pamätám na “prvé kroky” – Pajštún takmer každý deň. Od vtedy si toho, Vilo, veľa nabehal a tento míľnik ktorý si práve dosiahol, je odmenou za doterajšiu drinu. Je úžasné, že sa Ti podarilo zapojiť rodinu. To je obrovská pomoc. Držím palce k ďalším míľnikom, Tebe, Viki a hádam aj Jurajovi. Držte sa a dúfam, že sa nám podarí si spolu niekedy znova zabehnúť 🙂

Leave a Reply